Príbeh fotografie

Príbeh stratenej pohľadnice z Uzbekistanu

Vladimir Pauco
2 minutes read

Pohľadnicové intro:

Pohľadnica? To je čo? Akože z internetu? 
Alebo máš na mysli takú tú naozajstnú pohľadnicu? Takú skutočnú? Papier potlačenmý krásnymi fotografiami či obrazmi a ručne napísaným textom? To ešte existuje?
Kto v dnešnej dobe ešte posiela skutočné pohľadnice, ktoré sa neskôr menia na spomienky?
Ako dlho trvá, kým dnes dorazí pohľadnica?

A aká je dnes ich životná cesta? Ako dlho to trvá, kým pohľadnica prejde týmto moderným svetom a dorazí k svojmu adresátovi a splní tak svoj najvyšší cieľ, účel pre ktorý bola stvorená?
Kedysi za socializmu trvalo doručenie pohľadnice v rámci Slovenska  do dvoch dní, v rámci Európy do týždňa, a z Ameriky aj 3 týždne.

Dnes už neobvyklá aktivita, ale žene a jedno-ročnej dcére som jednoducho pohľadnicu chcel poslať. Možno to je jediná, ktorú dcéra v živote dostane, keďže dnešný svet je plný elektronických správ. Aspoň som si myslel, že ju dostane. Ale poďme pekne od začiatku. Táto pohľadnica z Uzbekistanu mala nasledovný príbeh.

Príbeh pohľadnice z Uzbeku:

Vlado v uzbeckom meste Bukhara: Dobrý deň, predáte mi pohľadnicu aj známku ? (Prášim moju ruštinu.)

Známku takú, aby som mohol poslat pohľadnicu domov na Slovensko.
Predsa svojej dcére a žene  musím poslať pohľadnicu.

A hrdo dodávam „Pre moju ročnú dcérku to bude jej prvá pohľadnica.
a nie posledna :)“
Pani mi dá na výber z pohľadníc, dá mi známky, zaplatím a pokračujem na tripe mestom. V kaviarni napíšem pozdrav, len nevidím žiadnu poštovú schránku ani poštu a tak pohľadnicu nosím so sebou.
Neskôr som zistil, že pohľadnice sa podávajú v tom istom stánku, kde som pohľadnicu kúpil.
 
Ráno odchádzam z hotela, nestihol som ísť do stánku poslať pohľadnicu. Pýtam sa na recepcii, či teda môžem pohľadnicu podať u nich, aby ju odoslali. Odpoveď znie: „Jasneeeee“ Výborne, salám párky, problém vyriešený.
 
Po Uzbekistane ešte prebrázdim s kamošom Tomom Tadžikistan a ideme domov.
 
 
Doma čakám na prekvapenie pre rodinu, mesiace plynú a pohľadnica stále neprichádza.  Hlavou mi prebleslo,  že ich hoteliér možno vôbec neodoslal, alebo si zobral známky? Načo by ich vôbec potreboval?
 
Kámoš podal pohľadnicu v stánku:
V: Tomo, došla tvoja pohľadnica?
T: Nie nič.

V: Hmm, keď nič tak nič.
.
.
.

 

Záver:

Ráno vstanem, idem do ofisu,  hlava sa mi parí od zaberáku náročného klienta. Zvoní mi telefón.
Dvíham, Vladkoo, došla nám pohľadnica, ďakujemeee. Ja som na pohľadnicu úplne zabudol. Čože, aká pohľadnica? Vtedy mi ťuklo aháá Uzbekistan. Po 7 mesiacoch došla pohľadnica z Uzbekistanu.
Aké ponaučenie z toho plynie? Nerob si plané nádeje, ale nikdy nestrácaj nádej, všetko má svoj čas. 😀
A hoci kedysi zvykla cestovať pohľadnica mesiac, dnes môže aj cestovať aj 7 mesiacov. 🙂
 
 
Cafe in Bukhara, Uzbekistan
Cafe v meste Bukhara, Uzbekistan
Tags
Vladimir Pauco
2 minutes read
© Autorské práva2024, Všetky práva vyhradené.
Back to top button